História obce Vavrišovo

Už na začiatku 19. storočia sa zaznamenáva, že naši predkovia pravidelne odchádzajú cez letné mesiace za murárskym remeslom. Za touto prácou neochádzajú len muži, ale aj šichníčky (nádenníčky) - dievčatá a mladé bezdetné ženy. Na ďalekú cestu za prácou chodia peši často až do Budapešti. Cesta peši im trvala týždeň. Po ukončení prác v jeseni z Budapešti sa vracajú zase peši.

V roku 1824 bola v našej obci založená základná Evanjelická škola. Do školy bolo prvý rok zapísaných 30 chlapcov a 32 dievčat. Prvým učiteľom bol Andrej Mucháľ. Tento nemal patričné vzdelanie učiteľské a po dobu 11. rokov pôsobenia bol vymenený. Jedna školská sieň mu slúžila i na bývanie i na vyučovanie dietok.

V roku 1837 si doviezli učiteľa z Batizoviec zo Spiša, Samuela Fábryho. Hneď po jeho príchode, postavila sa druhá školská budova s oddeleným bytom na bývanie a zvlášť miestnosťou pre vyučovanie. K tejto budove pristavujú ďalšiu drevenú sieň, ktorá slúžila ako modlitebnica. Tomuto učiteľovi sa vo Vavrišove narodilo sedem detí. Z týchto piate dieťa syn Ján Alexander vyštudoval na Evanjelického farára a pôsobil vo Zvolenskej Slatine. Potom sa stal význačným cirkevným spisovateľom a literárnym kritikom.

Za dobu pôsobenia učiteľa Fábryho vo Vavrišove nastali neúrodné roky hroziaze hladomorom a k tomu sa pripojila i cholera.

Dňa 15. marca 1848 je Uhorským snemom vyhlásené zrušenie poddansta. Na základe tohoto, sú na deň 22. marca zvolaní zástupcovia obcí na Stoličné zhromaždenie do Liptovského Svätého Mikuláša. Tu spoločne vypočuli toto nariadenie a zároveň tu i v tento deň proklamovali "Žiadosti Slovenského národa".

Zrušenie poddanstva spôsobilo obyvateľstvu nesmiernu radosť i v našej obci. V dobe poddanstva patrilo najviac našich občanov večite poddaných panstvu zemanov Potturnayi. Táto familia patrila medzi najkrutejších zemepánov voči poddanému ľudu. Naši predkovia ako prvé odstránili a spálili: "Stolicu pánskej spravodlivosti -dereš. Tento bol umiestnený pod drevenou zvonicou, ktorá stála v strede dediny.

V tejto historickej dobe, do vedenia obce nastupuje už generácia mužov, ktorá bola odchovaná školou vo Vavrišove. Táto generácia v "dejinných zvratov časov", vedela ďalej viesť obec s náležitým rozhľadom, nie len vtedajšej súčastnosti, ale s perspektívou do ďalekej budúcnosti.

Urbárske grunty, ale i všetka poľnohospodárska pôda, ktorú užívali ako poddaný, týmto prešla do ich vlastníctva. Zemepáni za túto pôdu boli odškodnení štátom. Treba tu uviesť, že zemepáni už v poddanstve, dali do užívania sedliakom časť pánskeho lesa a pasienok. Tieto sa nachádzali v katastri obce Jamník, vo výmere cca 51 ha. Zemepáni dali sedliakom vo Vavrišove do trvalého užívania cca 1.000 ha ornej, lúčnej, pasienkovej a lesnej pôdy. Pri zvýšenom počte obyvateľstva, zvlášť viac detných rodín, bola táto výmera chotára nedostatočná.

Zákon o zrušení poddanstva nebol dôsledný, lebo zemanom nechal v ich vlastníctve veľa pôdy, ktorú mali umiestnenú zpravidla medzi pôdou sedliackou, ale v najlepších Častiach chotára. Ďalej im ponechal vo vlastníctve všetku lesnú, lúčnu, pasienkovú pôdu.

Pôda, ktorá bola medzi sedliackou pôdou, sedliaci od zemepánov odkupujú. Bola to tak zvaná "reminencialna pôda" a v roku 1864 platia zemanom za ňu 17.007 fl.r.č. Zmluva bola vyhotovená advokátom Janom Matúškom zo Sv.Mikuláša a famíliou Potturnayi.

Urbársky patent vydaný z roku 1853, ale i neskoršie právne predpisy a normy, obsahovali dôležité ustanovenia o usporiadaní vlastníckych vzťahov k lesom a pasienkom. Bývalým poddaným sa mali vydeliť lesy a pasienky z ktorých do zrušenia poddanstva brali úžitky. Toto sa u nás stalo, ale v nedostatočnej rozlohe. Hneď po zrušení poddanstva štátna správa vyrubuje daň od gruntov i od poľnohospodárskej pôdy. V roku 1859 vydáva nariadenie o súpise gruntov i poľnohospodárskej pôdy. Protokol o tejto prvej komasácii v našej obci je písaný v nemeckom jazyku a tiež je zachovaný, ale vo veľmi žalostnom stave. Titulný list nemá. Zapisovateľom tohoto protokolu bol pravdepodobne vtedajší učiteľ Samuel Fábry, pretože v obecnom protokole je zapísané, že učiteľovi za mimoriadne práce dávajú do užívania v Políku záhradu, kde je roľa aj lúka. (Školská záhrada). Na ďalších stranách, sú uvedení jednotliví užívatelia. Tu sú očíslované i jednotlivé grunty a tieto čísla potom boli použité i v ďalšej komasácii v roku 1874 a dosiaľ platia v Katastrálnych zápisniciach obce Vavrišova. V tomto protokole je uvedený v zlomkových číslach rozsah vlastníctva v spoločnom nedeliteľnom majetku a tvorí doposiaľ výšku podielu. Poľnohospodárskou mernou jednotkou ostala o k t á v a .Veľká rozdrobenosť pôdy ich nútila, že i táto prvá komasácia musela byť prevedená a zasa nie dôkladne, keď po uplynutí ani nie 15 rokov si situácia vyžiadala previesť dôkladnejšiu komasáciu.

Táto veľká rozdrobenosť jednotlivých parciel nastala po zrušení podanstva tým, že sa zvýšil počet samostatných >ľníkov. Mnohodetné rodiny sa osamostatňovali, pretože im nehrozili predchádzajúce zemianske poriadky, keď museli pracovať na pánskom podľa počtu gruntov.

V poddanskom Urbáre v roku 1771 bolo zapísaných 60 sedliackych rodín. Žiaľ chotár obce sa nerozšíril, ale počet užívateľov narástol na 140 rodín a tým nastalo veliké drobenie jednotlivých parciel poľnohospodárskej pôdy. Najvyšší počet parciel je zaznamenaný pri mene Ján Vrlík v počte 127 parciel.

V roku 1866 bola vyhotovená prvá doposiaľ známa mapa chotára obce Vavrišova. Je vypracovaná v merítku 1:2880 a s pomenovaním nasledovným: Kráľovstvo UHRY. Dedina Vavrišovo v Uhrách. Stolica LIPTOV. Spracovaná od prístrojníka II. triedy Jána Búlevica. Na tejto mape sú zakreslené a menom užívateľa zapísané parcely v počte 2468. Mapu sa podarilo pisateľovi týchto spomienok kúpiť od občana z Jamníka, za sumu Sk 1000. Obnos bol preplatený z pokladne Urbáru. Táto mapa rozlohou spodného pôvodného chotára slúži svojmu účelu. Tu popísané čísla jednotlivých parciel nie sú uvedené v žiadnej nám známej polohopisnej knihe Katastru obce Vavrišova.

Na predchádzajúcich stranách súpisu, sú uvedení majitelia gruntov a k nim patriaca poľnohospodárska pôda. Sú tam uvedené i podiely vo všetkom majetku v zlomkovom vyjadrení ktoré sú dosiaľ platné v spoločnom urbárskom majetku. Sú tu uvedené i čísla domov. Tieto čísla a zlomková časť držby majetku sú znova zapísané do polohopisnej knihy obce Vavrišovo, ale i v Katastrálnom úrade pre obec Vavrišovo a platia do tejto doby. Ďalšia komasácia bola znovu prevádzaná v rokoch 1870 -1875. Je zaujímavé, že pri tejto komasácii nebola vytvorená mapa chotára riadne v merítku, ale boli vypracované len pracovné skice, kde sú udané voľné miery (v krokoch) i keď je tam napísaná výmera v katastrálnych jutrách a siahách. Pisateľ týchto spomienok musí pripustiť i alternatívu, že jednu mapu obce Vavrišovo v roku 1951 pri prevádzaní Technickej úpravy pôdy, vtedajší predseda MNV Michal Jančuška, zapožičal pracovníkovi Geodézie v Lipt. Hrádku Ing. Ďurišovi, ktorý ju do Vavrišova nevrátil. Je zachovaná potvrdenka o tejto pôžičke. Osobne som bol u menovaného šetriť túto skutočnosť, ale bezvýsledne, lebo menovaný sa už nevedel rozpamätať, kde tú mapu nechal.

Komasácia vykonávaná v rokoch 1870 -1875, vytvorila len 1949 parciel v chotári obce Vavrišova. Chotár obce bol rozdelený na 14 dvorov, z toho 13 dvorov malo výmeru po 12 oktáv a jeden dvor mal len 10 oktáv. Spolu bolo 166 oktáv.

V súčasnej dobe sú vypracované mapy chotára obce nové, rozdielne v tom, že sa v nich už nenachádzajú zaznamenané pôvodné parcely, ale len jeden spoločný užívateľ, ktorým je Poľnohospodársky podnik, so sídlom v Liptovskom Ondreji.

Pôvodné Jednotné roľnícke družstvo vo Vavrišove sa stalo celoobecným v roku 1972. Podmienky vstupu za člena boli v prvopočiatkach zakladaní Jednotných roľníckym družstiev veľmi ťažké. Vtedy nábor členov bol veľmi tvrdý a vo väčšine prípadov až dramatický, a nie dobrovoľný. Tu sa prikladajú tri kusy bleskoviek, aby znázornili vtedajšiu situáciu a históriu našej obce. Bleskovky vydával Okresný národný výbor - odbor kultúry v Liptovskom Hrádku. A neboli to len bleskovky! Na mnohých obyvateľov sa vykonával silný nátlak v zamestnaní, zamestnávateľ ich prepustil z práce na dobu, kým nepodpíšu prihlášku za člena JRD. Deti rodičov, ktoré už navštevovali stredné, alebo vysoké školy, boli zo školy posielané domov aby presvedčili svojich rodičov o výhodách socialistického poľnohospodárstva. Štátni úradníci boli vyslaní do jednotlivých dedín za účelom prevádzania náboru za členov do JRD. A potom prišli roky 1970, keď sa JRD finančne stabilizovali. Mzdové odmeny za pracovné jednotky boli tak vysoké, že boli vyššie ako platy v priemyselných podnikoch. Doposiaľ súkromne hospodáriaci roľníci písali žiadosti, aby boli prijatí za členov JRD. Takto bola zmenená situácia vstupu za člena do JRD. Ale dve rodiny aj tak do JRD nikdy nevstúpili

V krátkosti sme prebehli vývojom v našej obci a vraciame k bežnému poradiu toku dejín obce.

Príkladná usilovnosť, pracovitosť a s týmto spojená šetrnosť našich predkov ich viedla k tomu, aby si potrebnú chybajúcu pôdu pre vyžitie svojej rodiny kupovali od zemanov, ktorí v tie časy vlastnili veľké výmery pozemkov. Na kúpu pozemkov mali našetrené finančné prostriedky, ktoré získali pri vykonávaní murárskeho remesla, ktoré sa stalo rodovým zamestnaním. Otcovia svojich 12-13 ročných synov brali so sebou, aby sa vyučili murárskemu remeslu. Najviac sa v tú dobu učili v Budapešti, kde si osvojili peknú murársku prácu a nadobudli rozhľad a s tým spojené sebavedomie. Otcovia murári, ktorí mali menšiu výmeru poľnohospodárskej pôdy, odchádzali na murárčinu hneď s príchodom teplejšieho počasia. Tí, ktorí mali väčšie výmery ornej pôdy, odchádzali na murárčinu len keď previedli jarné práce. Zpravidla neodchádzali do Budapešti, ale zostávali murárčinu prevádzať bližšie k domovu. Pracovali u našich murárskych majstrov ktorí podnikali v Gemeri, v Honte, na Spiši, v Šariši, ale i v Orave, Turci a roztratení po celom severe bývalého Uhorska. Vracali sa domov na vykonávanie poľnohospodárskych prác pri zbere sena, ale i kosenie obilia. Ostatné práce robili samotné ženy, alebo starí muži. Musíme tu zaznamenať, že na murárske pracoviská odchádzali a v jeseni prichádzali vždy len peši. Veď železničná preprava začala len v roku 1872. Ale i po vybudovani železnice veľa murárov chodievalo pešo, lebo cestovné po železnici bolo drahé.

V roku 1863 národovci, Slováci vypracovali: "Memorandum" Slovenského národa a založili Maticu Slovenskú v Turčianskom Svätom Martine. V národnej delegácii, ktorá toto memorandum doručovala do Budapešti ministerskému predsedovi bol i Adam Peteraj z Vavrišova. Tento Adam Peteraj v roku 1868, ako podujímateľ murárskych prác vybudoval so svojimi murármi 36 rodinných domov včelne hospodárskych budov v požiarom zničenej dedine Dvomíky v Hontianskej stolici. I tento údaj svedčí o vyspelosti vtedajších murárskych majstrov a murárov z Vavrišova.

V roku 1874 Uhorská vláda zrušila Slovenské gymnázia v Revúcej, v Martine a v Kláštore, vtedy sa na konvente vo Vavrišove uzniesli, že sa vo Vavrišove zriadi Stredná škola s naukozdielnou slovenskou rečou. Žiadosť odstúpili až na dištrikt, odkiaľ už žiadna odpoveď neprišla, lebo sa jednalo o školu s vyučovacím jazykom slovenským - panslavistickým. I táto udalosť svedčí o veľkej národnobuditeľskej práci a vyspelosti našich predkov.

V jeseni po príchode murárov "zo sveta " (v zime sa murárčina neprevádzala), bolo starosťou čeľadného otca, previesť prípravu palivového dreva, čečiny a borievčia na podostielanie pod statok. Tieto práce bolo treba previesť do príchodu snehu. Keď už napadol sneh, začalo sa s mlátením obilia ručne, cepami. Táto práca trvala u niektorých gazdov i viac ako mesiac. Po ukončení znova pristupujú k rúbaniu dreva. Za túto dobu už ženy natkali domáceho súkna a začali sa šiť kapce pre celú domácnosť. Šitie kapcov ovládal každý muž.

Nárastom zárobku z murárčiny sa umožnilo chovať viac hospodárských zvierat, a týmto spôsobom si vylepšiť životné odmienky. V letnom období nemali dostatok pasienkov na pasenia dobytka. Pasienky si árendovali od bývalých zemanov. Títo im z počiatku prenajímali takéto plochy na pasenie. Pozdejšie rôznymi prekážkami árendu znemožňovali a tak nútili sedliakov, aby si pasienkovú pôdu od nich kupovali. Zemanom sa hospodáriť nechcelo, radšej si volili úradnícke povolanie na župnom alebo služnovskom úrade. Keď už nemali lacné pracovné sily, úplne prestali hospodáriť. Prvá kúpa oľnohospodárského majetku od zemanov je už na predchádzajúcich stranách uvedená.